Brigáda v Slniečku
Už koncom mája sa v našej triede hovorilo o brigádach. Keď mi moji spolužiaci hovorili, kde budú pracovať, začala som rozmýšľať, či by som aj ja nemohla takto stráviť časť leta. August som mala preplnený aktivitami, ale nevedela som, čo s júlom.
Každý deň ma niečo stále viac a viac hnalo dopredu, aby som sa snažila niečo si nájsť. Spolužiaci mi hovorili, že to majú veľmi ťažké, pretože nie sú miesta.
Uvedomovala som si, že nevidiaci to majú s prácou ťažšie ako vidiaci, že keď si oni ťažko hľadajú miesto, ako sa to môže podariť mne?
Hľadala som na internete, pýtala som sa ľudí, jednoducho, stále som preto musela niečo robiť.
Vedela som, že sa nebudem nudiť, pretože mám veľa povinností ako dobrovoľníčka v organizácii Stopka pre nevidiacich, kde prekladám webovú stránku z angličtiny, ale táto práca sa väčšinou robí na počítači a ja som sa chcela stretávať s ľuďmi.
Ako sa dalo očakávať, hľadanie brigády bolo veľmi ťažké. Keď som raz v škole hovorila môjmu dobrosrdečnému spolužiakovi, že som stále nič nenašla, rozosmial ma slovami:
„Simonka, neboj sa, veď na stavbe sa určite niečo nájde“.
Vďaka dobrým ľuďom z nášho gymnázia sv. Františka z Asissi a ďalším úžasným ľuďom sa moje želanie splnilo.
Prvého júla som nastúpila na brigádu do Slniečka vo Vranove nad Topľou. Slniečko je materské centrum, v ktorom som pomáhala p. Kulichovej s administratívou. Prepisovala som články, kontrolovala elektronickú poštu a vytvorila som im webovú stránku.
Dni v Slniečku boli vždy zaujímavé. Popri práci sme utešovali trojročného Miška, ktorého dvojročná Simonka udrela s telefónom, dávali pozor na trojmesačného Šimonka, hrali sa s Riškom a jeho novým autíčkom a podobne.
P. Kulichová (vedúca) bola veľmi otvorená a vôbec jej neprekážalo, že som nevidiaca. Prijala ma bez predsudkov a vždy bola priateľská a zábavná.
Ďalšou skvelou osobou je teta Vierka Ragančíková, ktorá ma každé ráno čakala na zastávke autobusu a poobede ma na ňu odprevádzala. Brigádu mi spríjemňovali aj ostatné pracovníčky Slniečka, Monika, Janka a Dominika.
Spoznala som tam veľa milých ľudí, nielen medzi pracovníčkami, ale aj medzi mamičkami.
Malé deti si na mňa začali zvykať a ukazovali mi svoje hračky. Prstami znázorňovali zvieratká, ktoré videli vo vode.
V posledný deň sme oslávili narodeniny pracovníčky Moniky a predčasne aj moje.
Okrem iného som dostala krásne pletené rukavice a ponožky od pracovníčky Janky Miklošovej, ktoré ma skutočne potešili.
Verím, že so Slniečkom budeme aj naďalej spolupracovať a že zostaneme v kontakte.
Veľmi mi prirástli k srdcu a som vďačná Bohu za takúto úžasnú brigádu. Teraz viem, že tou hnacou silou, ktorá ma stále prenasledovala bol on.
Simona Nováková
